13. a 14. storočie je v českých aj v slovenských dejinách obdobím rozvoja a vrcholenia feudalizmu. Zhruba rovnaký vývoj ekonomiky českých krajín aj Slovenska mal za následok podobný spoločenský vývoj, a ak k tomu prirátame aj vonkajšie politické vplyvy, je tu mnoho nápadných analógií a spoločných čŕt. V hospodárskej oblasti je to už všeobecné víťazstvo dvojpoľného a najmä trojpoľného systému o nástup ťažkého železného pluhu.
V obidvoch oblastiach sa rozvíja intenzívna vnútorná domáca, ale aj vonkajšia tzv. nemecká kolonizácia, v dôsledku ktorej sa rozširuje rozsah ornej pôdy, stúpajú výnosy a hustota osídlenia. Výrazné organizačné a spoločensko-ekonomické črty má tzv. šoltýsska kolonizácia, ktorú organizovali kráľom alebo feudálmi poverení lokátori, v českých krajinách nazývaní fojtami alebo šulcami, na Slovensku škultétmi (šoltýsmi); tu tam vznikali takto desiatky nových osád na tzv. emphyteutickom alebo nemeckom práve.
Rovnaké ekonomické príčiny mala aj mestská kolonizácia - vznikanie a zakladanie slobodných kráľovských miest („na zelenom trávniku") - ktorým ich zakladatelia v českých krajinách i na Slovensku udeľovali zhruba rovnaké privilégiá a ktoré preto mali podobný právny, ale aj spoločenský vývoj. V niektorých prípadoch preberali slovenské mestá mestské práva nielen z miest v Nemecku, ale aj v Čechách a na Morave. Banská Štiavnica a ostatné banské mestá prevzali napríklad jihlavské právo. Kremnica kutnohorské. Rozvoj banskej ťažby, v Čechách striebra, na Slovensku striebra i zlata, bol od začiatku 14. storočia podnetom analogických reforiem banského a mincového regálu, ale aj celého daňového systému, pričom je tu opäť zrejmý vzájomný vplyv.
Mestá sa stávajú strediskami nielen obchodu, ale aj remeselníckej výroby a v 14. storočí sa v mestách utvárajú cechy ako záujmové organizácie remeselníkov. Mestský patriciát, opierajúci sa o svoje bohatstvo a mestské múry, začína vystupovať - v Čechách skôr a dôraznejšie - ako významný politicko-mocenský faktor. Analógie sú aj vo vývoji kráľovskej moci, ktorá sa napriek rastúcej moci oligarchov a výbuchom feudálnej anarchie, najmä po vymretí vládnúcej dynastie Přemyslovcov v Čechách a Arpádovcov v Uhorsku, na počiatku 14. storočia výrazne upevnila. Podobný vývoj zaznamenávame aj v štruktúre a mocenskom postavení jednotlivých vrstiev vládnúcej triedy.
V Čechách reprezentovali svetskú šľachtu páni a rytieri, v Uhorsku baróni a zemani; nápadné zhody sú napríklad aj medzi tzv. Zlatou bulou, ktorú pod tlakom nižšej šľachty vydal roku 1222 Ondrej II. a ktorá sa neskôr stala oporným pilierom uhorskej feudálnostavovskej ústavy, a privilégiom, ktoré si roku 1310 na kráľovi Jánovi Luxemburskom vynútila česká šľachta. Obrovský rast cirkevnej moci, ktorý vyvrcholil za pápeža Inocenta III. a Bonifáca VIII., mal za následok nielen rast pozemkového bohatstva cirkvi, ale aj moci duchovných feudálov, biskupov a prelátov.
Z hľadiska národnostného vývoja sa v českých krajinách ozývajú prvé protinemecké tóny z radov rytierstva (Dalimilova kronika), ale v 14. storočí prepukajú v českých aj v slovenských mestách národnostné spory. Proti vládnúcej triede feudálov sa sformovala jednotná bezpróvno trieda poddanského ľudu.
Pre český štát bolo 13.-14, storočie obdobím najväčšieho rozkvetu a mocenského rozmachu, aj keď sa na konci tohto obdobia objavujú signály hlbokej spoločenskej krízy. Zhodou historických okolností sa na českom tróne - a o tróne možno hovoriť v plnom zmysle slova - vystriedal za sebou rad významných panovníkov. Nemecký cisár Fridrich II. vydal Přemyslovi Otakarovi I. roku 1212 privilégium, tzv. Zlatú bulu sicílsku, ktorou potvrdil dedičnosť českej koruny v rode Přemyslovcov a nezávislosť českého štátu. Václav I., za ktorého sa stal český dvor jedným z európskych centier rodiacej sa rytierskej kultúry, získal pre korunu významné územné zisky. V tomto úsilí pokračoval aj jeho syn Přemysl Otakar II., ktorý mal na kolopise kráľovskej pečate svoj titul: „Přemysl, král český, vojvoda rakúsky, štajerský, korutánsky, markgróf moravský a pán Kranska". Přemysl Otakar však už siahal aj za korunou rímskeho cisára nemeckej ríše, úspešnejší bol však Rudolf Habsburský a Přemysl Otakar bol predovšetkým v dôsledku povstania vlastnej českej šľachty porazený a v roku 1278 v boji zabitý, Václav II. po krátkom období anarchie („Braniboři v Čechách"), upevnil kráľovskú moc, definitívne získal Chebsko a roku 1300 sa stal aj kráľom poľským.
Po vymretí Přemyslovcov zavraždením Václava III. roku 1306 a po období vnútorného rozvratu sa dostali na český trón po praslici s Přemyslovcami spriaznení Luxemburgovci - kráľ Ján a jeho syn Karol IV. Ján Luxemburský, obdivovateľ rytierskej kultúry, turnajov, ale aj odvážny vojak, sa v Čechách málo zdržoval, zato však pre českú korunu získal Zgorzelecko, Budyšinsko, Hornú Lužicu a Horné i Dolné Sliezsko. Za Karola IV. (1346-1378) česká feudálna monarchia, ktorej kráľ sa roku 1346 stal kráľom rímskym a roku 1355 aj cisárom, dosiahla vrchol, ale zároveň už jasne vystupovali hlboké, spoločenské rozpory, Sám Karol IV, bol celým svojím založením konzervatívny, cieľavedome brzdil progresívne spoločenské sily, napríklad remeselníkov cechy potláčal v záujme patriciátu - a práve za jeho vlády sa rozbujnelo bohatstvo a moc cirkevnej hierarchie a kňazstva. Nastal čas rozkvetu miest (kráľ okrem iných založil Nové Město pražské), rozkvetu gotického umenia a počiatkov humanistickej kultúry v českých krajinách. Roku 1348 založil Karol IV. v Prahe univerzitu.
Na tomto mocenskom, hospodárskom a kultúrnom rozvoji českého štátu mala hlavnú zásluhu najnižšia priečka na feudálnom rebríčku, ktorej sa výslovne prikazovalo „Ty pracuj - český poddaný ľud. Rozsah ornej pôdy a výnosy v kráľovstve vzrástli a všeobecný hospodársky pokrok umožnil českým poddaným platenie dávok v peniazoch. V 14. storočí zemepáni chtiví peňazí zvyšovali vykorisťovanie ľudu nad znesiteľnú hranicu. Cirkevní feudáli, ktorým patrila tretina všetkej pôdy, boli pritom na čele. 13. a 14. storočie bolo obdobím rozvoja českých miest a českí králi tento vývoj napospol podporovali. Kráľovské mestá Praha, Plzeň, Budějovice, Kouřirn, Kolín, na Morave Brno, Olomouc, Znojmo a ďaľšie sa stávali strediskami vnútorného i zahraničného obchodu a remesiel. Kvalitatívny prínos pre hospodársky rozvoj krajiny v tomto období predstavovali akoby nevysychajúce zásoby striebra, ktorého ťažba sa sústreďovala v banských mestách - Jihlave a Kutnej Hore - a ktoré umožnilo raziť povestné české groše, mince obľúbené a rozšírené aj v medzinárodnom obchode. Kráľovské mestá sa stávali, najmä, ako opora kráľovskej moci, mocenským pojmom, nezriedka dokázali vojensky zastaviť cudzích votrelcov, no ešte častejšie so zrážali s domácimi feudálmi. Roku 1309 sa zrazil pražský a kutnohorský patriciát s českou šľachtou, nedokázal však ešte svoje víťazstvo využiť. Aj v meštianstve vznikli a prehĺbili sa triedne rozpory, predovšetkým medzi patriciátom a remeselníkmi.
Kolonizačný ruch rozvoj miest začal ukazovať aj svoju druhú tvár: V pohraničných oblastiach kolonizoval predovšetkým nemecký živel, ktorý prenikol oj do miest a získal si prevahu medzi bohatým patriciátom, kým remeselníci a mestská chudoba boli prevažne českého pôvodu. Preto aj triedne rozpory v mestách nadobúdali nacionálny charakter. Za celé toto obdobie sa šírili rozpory aj medzi kráľovskou mocou a feudálmi, ktoré nezriedka prerastali do šľachtických povstaní alebo do odboja mocných oligarchov. Také typy pánov oko Záviš z Falkenštejna, ktorý osnoval odboj proti Přemyslovi Otakarovi II. alebo Jindřich z Lipé po smrti Václava III., neboli zriedkavé. Z rytierskeho stavu, ktorý sa búril najmä proti uprednostňovaniu mocných cudzincov, sa regrutovali nielen vojaci, ale aj lúpežní rytieri.
Od 13. storočia sa udomácňovali zjazdy - snemy šľachty a zanášanie prijatých zákonov do tzv. Zemských dosák, ale prijatiu centrálneho zákonníka sa celá šľachta vytrvalo bránila a mala dosť sily, aby odmietla oj zákonník spracovaný pod dohľadom Karola IV. (Majestas Carolina).
S veľmi podobnými črtami ekonomického, sociálneho i národnostného vývoja so stretávame aj na vtedajšom Slovensku a v celom uhorskom kráľovstve. V Uhorsku s veľmi vážnymi a hlbokými dôsledkami pre vývoj spoločenských pomerov na Slovensku - začal kráľ Ondrej III. od začiatku 13. storočia uplatňovať „nový systém" vlády: Rozdával veľmožom kráľovskú pôdu (robilo sa tak aj predtým, ale nie v takom rozsahu), často celé župy i hrady. Obdarovaní za to mali posielať do kráľovského vojska kontingenty ozbrojencov, tzv. bandériá. Bol to koniec tzv. patrimoniálneho kráľovstva z obdobia raného feudalizmu. Kráľovskí servienti, stredná šľachta a iobbagioni, vojaci v hradnom vojsku, obávajúc sa, aby sa z priamej závislosti od kráľa nedostali do závislosti od veľmožov, si roku 1222 vynútili na kráľovi vydanie privilégia, spomínanej Zlatej buly, oporného kameňa výsad uhorskej šľachty v celej epoche feudalizmu. V tomto období sa na mnohých miestach búril aj podddaný roľnícky ľud a je pozoruhodné že výlučne na cirkevných majetkoch. Tradičné povinnosti sa začali porušovať a nespokojnosť vypukla napríklad v Šali nad Váhorn, v Slepčanoch a Sebechleboch proti opátovi v Panonhalme a v Dvoroch nad Žitavou sa poddaní búrili proti opátovi v Hronskom Beňadiku.
Pápežská kúria o biskupi si však vynútili revíziu Zlatej buly takmer vzápätí po jej vydaní. S Ondrejovou politikou rozdávania kráľovskej pôdy (donácií) nesúhlasil ani jeho syn Béla IV., ale keď roku 1235 nastúpil a začal robiť revíziu starších donácií, prerušil toto jeho úsilie upevniť kráľovskú moc vpád Mongolov - Tatárov. V apríli 1241 porazili Tatári uhorské vojská na rieke Slanej na východnom Slovensku, v júni vpadli z Moravy cez Hrozenkovský priesmyk na západné Slovensko a v zime cez zamrznutý Dunaj zaplavili maďarskú nížinu. Odolali len mocné hrady ako Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno, Fiľakovo, z ktorých aj podľa mena poznáme viacerých hrdinských slovenských obrancov. V lete roku 1242 po správe o smrti chána Batu Tatári odtiahli zanechajúc za sebou spustošenú celú krajinu. Ostali však stále hrozbou a to prinútilo Bélu IV. vrátiť sa k otcovej donačnej politike. Sám staval kamenné hrady a podnecoval v tomto smere aj veľmožov, dával im donácie, ale pôdou odmeňoval aj svojich servientov a drobných služobníkov, zárodky strednej šľachty a zemianstva. Išlo o pôdu, ktorá sa vyčleňovala z dedinských osád. Takto vzniklo mnoho zemianskych osád, napríklad v Turci. Liptove, na Orave, atď.
Aby rozprúdil hospodársky ruch v krajine, podporoval Béla IV. domácu i vonkajšiu kolonizáciu, „hosťov". Za jeho vlády sa začala šoltýsska kolonizácia, v súvislosti s ktorou vznikli na Slovensku desiatky nových osád. Na východnom Slovensku dostali výsady tamojší Sasi v 24 spišských mestách. Kráľ udeľoval mestské výsady starším tržným osadám (Trnava, Krupina., Zvolen, Banská Bystrica a Štiavnica), ale zakladali sa aj nové, najmä banské mestá. Dôsledky boli podobné oko v Čechách - rozvoj obchodu a remesiel, no najmä ťažby zlata, striebra a od nasledujúceho storočia i medi na strednom i východnom Slovensku. Podobné boli aj spoločenské a národnostné dôsledky.
Po smrti Bélu IV, sa na uhorskom tróne vystriedalo niekoľko panovníkov, čo bolo živnou pôdou pre feudálnu anarchiu, ktorá sa naplno rozpútala po vymretí Arpádovcov (roku 1301 Ondrejom III.), Toto obdobie tvorí v slovenských dejinách osobitnú kapitolu, spojenú s menom Matúša Čáka Trenčianskeho, v čase národného obrodenia chápaného ako národného hrdinu, „pána Váhu a Tatier". Bol to však násilnícky feudál - oligarcha, ktorý si nevyberal prostriedky, ako zo zmätkov v krajine, najmä z bojov o trón vyťažiť čo najviac pre seba. Na svojom hrade v Trenčíne si vydržoval nákladný dvor, ovládal 30 hradov na území 12 stolíc. Šľachtu a zemanov si zaväzoval vazalskou prísahou. Aj nitrianskeho biskupa prinútil zložiť vazalskú prísahu. Mal niekoľkotisícové vojsko zložené z ťažkoodencov a lučištníkov, s ktorými zasahoval aj do medzinárodných konfliktov na strane východoslovenského veľmoža Omodeja z rodu Aba v boji proti kráľovi Karolovi Róbertovi d'Anjou. Rozhodujúcu bitku pri Rozhanovciach roku 1312 vyhrali v prospech kráľa ozbrojení košickí mešťania. Karol Róbert, korunovaný za uhorského kráľa roku 1308, nechal však Matúša „dožiť" a tak roku 1321 Čák umrel bez dedičov.
Karol Róbert, favorit pápežskej kúrie, bol panovníkom - hospodárom. Roku 1322 získal za zálohu od rakúskeho vojvodu Fridricha Bratislavskú stolicu s Bratislavou, od Jána Luxemburského pohraničné hrady Holíč a Branč. Jeho najvýznamnejšou reformou bola reforma banského regálu roku 1327, podľa ktorej 2/3 vyťaženého zlata a striebra patrili vlastníkovi majetku a 1/3 kráľovi. Všetko zlato a striebro sa muselo predať mincovým komorám. Predtým sa totiž nové náleziská často zatajovali. Kráľ zaviedol pevnú menu založenú na zlate a jej oporou sa stal dukát (florén, podľa zlatej mince mesta Florencie), razený najprv v Budíne a od roku 1355 v novozaloženej mincovni v Kremnici. Zaviedol aj trvalé zdanenie poddaných, tzv. portu, čiže daň od brány - sedliackej usadlosti, 3 groše ročne. Kráľovské župy sa zmenili na hospodárske domíniá na čele s kastelánmi. Šľachtici v obvodoch župných hradov si začali utvárať novú župnú politickú organizáciu - zemiansku stolicu. Obrovské bohatstvo využil Karolov syn Ľudovít Veľký (1342-1382) na veľmocenskú politiku - výboje na Balkáne a v Taliansku. Roku 1370 bol zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti prepukli v krajine boje o trón a anarchia.
Na Slovensku aj v 14. storočí pokračovala šoltýsska kolonizácia na nemeckom práve, no čoraz väčšmi sa na nej zúčastňoval slovenský živel. Mnohé osady dosiahli od kráľa mestské právo, ale aj šľachtici a biskupi začali svojim osadám dávať niektoré výsady (právo voliť richtára, dedičské práva, právo platiť dávky vcelku za celú obec atď.). Do konca storočia bolo na Slovensku do 100 miest a zemepánskych mestečiek. V Košiciach už roku 1307 vznikol cech kožušníkov, ďaľšie cechy vznikli až na konci 14, storočia v Bratislave. V Trnave sa utvorila gilda obchodníkov, Hlavnými strediskami vnútorného i tranzitného obchodu sa stali kráľovské mestá - Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Levoča a Bardejov. Košice už v tomto čase dostali tzv. právo skladu, významné v tranzitnom obchode. (Bratislava, Trnava, Trenčín a Bardejov ho získali až na začiatku nasledujúceho storočia). Kvalitatívne najvýznamnejšou zložkou v hospodárskom vývoji uhorského štátu bolo v tomto období baníctvo, koncentrované najmä v slovenských banských mestách Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici, Smolníku a ďaľších. Ťažba už prenikala do veľkých hĺbok a baníctvo sa stávalo aj technicky mimoriadne náročným (čerpanie vody, zhutňovanie atď.). Slovenské bane stáli v množstve vyťaženého zlata no jednom z prvých miest v Európe, v striebre hneď za českými krajinami.
Istý medzník v spoločenskom vývoji Slovenska znamenal snem roku 1351. Potvrdil platnosť Zlatej buly, prijal zákon o dedičnosti šľachtických majetkov a ich nepredajnosti na druhej strane zavedením desiatku (desiatej časti z úrody) pre cirkev, deviatku pre zemepána (a k tomu daň pre kráľa) sa zjednotili feudálne dávky poddaných.
Toto obdobie je zlomové aj vo vývoji národnostných pomerov. Roku 1381 si slovenskí mešťania v Žiline po osobnej sťažnosti u kráľa Ľudovíta Veľkého vynútili privilégium paritného zastúpenia v mestskej rade s tamojšími nemeckými mešťanmi a striedanie sa vo funkcii richtára i v ostatných mestských hodnostiach. Táto zásada parity sa uplatňovala neskôr aj v ďaľších mestách o napokon aj v zákone z roku 1608. V slovenskom národnom a kultúrnom vývoji začína hrať významnú úlohu vplyv pražskej univerzity, od začiatku hojne navštevovanej slovenskými študentmi.
V obidvoch oblastiach sa rozvíja intenzívna vnútorná domáca, ale aj vonkajšia tzv. nemecká kolonizácia, v dôsledku ktorej sa rozširuje rozsah ornej pôdy, stúpajú výnosy a hustota osídlenia. Výrazné organizačné a spoločensko-ekonomické črty má tzv. šoltýsska kolonizácia, ktorú organizovali kráľom alebo feudálmi poverení lokátori, v českých krajinách nazývaní fojtami alebo šulcami, na Slovensku škultétmi (šoltýsmi); tu tam vznikali takto desiatky nových osád na tzv. emphyteutickom alebo nemeckom práve.
Rovnaké ekonomické príčiny mala aj mestská kolonizácia - vznikanie a zakladanie slobodných kráľovských miest („na zelenom trávniku") - ktorým ich zakladatelia v českých krajinách i na Slovensku udeľovali zhruba rovnaké privilégiá a ktoré preto mali podobný právny, ale aj spoločenský vývoj. V niektorých prípadoch preberali slovenské mestá mestské práva nielen z miest v Nemecku, ale aj v Čechách a na Morave. Banská Štiavnica a ostatné banské mestá prevzali napríklad jihlavské právo. Kremnica kutnohorské. Rozvoj banskej ťažby, v Čechách striebra, na Slovensku striebra i zlata, bol od začiatku 14. storočia podnetom analogických reforiem banského a mincového regálu, ale aj celého daňového systému, pričom je tu opäť zrejmý vzájomný vplyv.
Mestá sa stávajú strediskami nielen obchodu, ale aj remeselníckej výroby a v 14. storočí sa v mestách utvárajú cechy ako záujmové organizácie remeselníkov. Mestský patriciát, opierajúci sa o svoje bohatstvo a mestské múry, začína vystupovať - v Čechách skôr a dôraznejšie - ako významný politicko-mocenský faktor. Analógie sú aj vo vývoji kráľovskej moci, ktorá sa napriek rastúcej moci oligarchov a výbuchom feudálnej anarchie, najmä po vymretí vládnúcej dynastie Přemyslovcov v Čechách a Arpádovcov v Uhorsku, na počiatku 14. storočia výrazne upevnila. Podobný vývoj zaznamenávame aj v štruktúre a mocenskom postavení jednotlivých vrstiev vládnúcej triedy.
V Čechách reprezentovali svetskú šľachtu páni a rytieri, v Uhorsku baróni a zemani; nápadné zhody sú napríklad aj medzi tzv. Zlatou bulou, ktorú pod tlakom nižšej šľachty vydal roku 1222 Ondrej II. a ktorá sa neskôr stala oporným pilierom uhorskej feudálnostavovskej ústavy, a privilégiom, ktoré si roku 1310 na kráľovi Jánovi Luxemburskom vynútila česká šľachta. Obrovský rast cirkevnej moci, ktorý vyvrcholil za pápeža Inocenta III. a Bonifáca VIII., mal za následok nielen rast pozemkového bohatstva cirkvi, ale aj moci duchovných feudálov, biskupov a prelátov.
Z hľadiska národnostného vývoja sa v českých krajinách ozývajú prvé protinemecké tóny z radov rytierstva (Dalimilova kronika), ale v 14. storočí prepukajú v českých aj v slovenských mestách národnostné spory. Proti vládnúcej triede feudálov sa sformovala jednotná bezpróvno trieda poddanského ľudu.
Pre český štát bolo 13.-14, storočie obdobím najväčšieho rozkvetu a mocenského rozmachu, aj keď sa na konci tohto obdobia objavujú signály hlbokej spoločenskej krízy. Zhodou historických okolností sa na českom tróne - a o tróne možno hovoriť v plnom zmysle slova - vystriedal za sebou rad významných panovníkov. Nemecký cisár Fridrich II. vydal Přemyslovi Otakarovi I. roku 1212 privilégium, tzv. Zlatú bulu sicílsku, ktorou potvrdil dedičnosť českej koruny v rode Přemyslovcov a nezávislosť českého štátu. Václav I., za ktorého sa stal český dvor jedným z európskych centier rodiacej sa rytierskej kultúry, získal pre korunu významné územné zisky. V tomto úsilí pokračoval aj jeho syn Přemysl Otakar II., ktorý mal na kolopise kráľovskej pečate svoj titul: „Přemysl, král český, vojvoda rakúsky, štajerský, korutánsky, markgróf moravský a pán Kranska". Přemysl Otakar však už siahal aj za korunou rímskeho cisára nemeckej ríše, úspešnejší bol však Rudolf Habsburský a Přemysl Otakar bol predovšetkým v dôsledku povstania vlastnej českej šľachty porazený a v roku 1278 v boji zabitý, Václav II. po krátkom období anarchie („Braniboři v Čechách"), upevnil kráľovskú moc, definitívne získal Chebsko a roku 1300 sa stal aj kráľom poľským.
Po vymretí Přemyslovcov zavraždením Václava III. roku 1306 a po období vnútorného rozvratu sa dostali na český trón po praslici s Přemyslovcami spriaznení Luxemburgovci - kráľ Ján a jeho syn Karol IV. Ján Luxemburský, obdivovateľ rytierskej kultúry, turnajov, ale aj odvážny vojak, sa v Čechách málo zdržoval, zato však pre českú korunu získal Zgorzelecko, Budyšinsko, Hornú Lužicu a Horné i Dolné Sliezsko. Za Karola IV. (1346-1378) česká feudálna monarchia, ktorej kráľ sa roku 1346 stal kráľom rímskym a roku 1355 aj cisárom, dosiahla vrchol, ale zároveň už jasne vystupovali hlboké, spoločenské rozpory, Sám Karol IV, bol celým svojím založením konzervatívny, cieľavedome brzdil progresívne spoločenské sily, napríklad remeselníkov cechy potláčal v záujme patriciátu - a práve za jeho vlády sa rozbujnelo bohatstvo a moc cirkevnej hierarchie a kňazstva. Nastal čas rozkvetu miest (kráľ okrem iných založil Nové Město pražské), rozkvetu gotického umenia a počiatkov humanistickej kultúry v českých krajinách. Roku 1348 založil Karol IV. v Prahe univerzitu.
Na tomto mocenskom, hospodárskom a kultúrnom rozvoji českého štátu mala hlavnú zásluhu najnižšia priečka na feudálnom rebríčku, ktorej sa výslovne prikazovalo „Ty pracuj - český poddaný ľud. Rozsah ornej pôdy a výnosy v kráľovstve vzrástli a všeobecný hospodársky pokrok umožnil českým poddaným platenie dávok v peniazoch. V 14. storočí zemepáni chtiví peňazí zvyšovali vykorisťovanie ľudu nad znesiteľnú hranicu. Cirkevní feudáli, ktorým patrila tretina všetkej pôdy, boli pritom na čele. 13. a 14. storočie bolo obdobím rozvoja českých miest a českí králi tento vývoj napospol podporovali. Kráľovské mestá Praha, Plzeň, Budějovice, Kouřirn, Kolín, na Morave Brno, Olomouc, Znojmo a ďaľšie sa stávali strediskami vnútorného i zahraničného obchodu a remesiel. Kvalitatívny prínos pre hospodársky rozvoj krajiny v tomto období predstavovali akoby nevysychajúce zásoby striebra, ktorého ťažba sa sústreďovala v banských mestách - Jihlave a Kutnej Hore - a ktoré umožnilo raziť povestné české groše, mince obľúbené a rozšírené aj v medzinárodnom obchode. Kráľovské mestá sa stávali, najmä, ako opora kráľovskej moci, mocenským pojmom, nezriedka dokázali vojensky zastaviť cudzích votrelcov, no ešte častejšie so zrážali s domácimi feudálmi. Roku 1309 sa zrazil pražský a kutnohorský patriciát s českou šľachtou, nedokázal však ešte svoje víťazstvo využiť. Aj v meštianstve vznikli a prehĺbili sa triedne rozpory, predovšetkým medzi patriciátom a remeselníkmi.
Kolonizačný ruch rozvoj miest začal ukazovať aj svoju druhú tvár: V pohraničných oblastiach kolonizoval predovšetkým nemecký živel, ktorý prenikol oj do miest a získal si prevahu medzi bohatým patriciátom, kým remeselníci a mestská chudoba boli prevažne českého pôvodu. Preto aj triedne rozpory v mestách nadobúdali nacionálny charakter. Za celé toto obdobie sa šírili rozpory aj medzi kráľovskou mocou a feudálmi, ktoré nezriedka prerastali do šľachtických povstaní alebo do odboja mocných oligarchov. Také typy pánov oko Záviš z Falkenštejna, ktorý osnoval odboj proti Přemyslovi Otakarovi II. alebo Jindřich z Lipé po smrti Václava III., neboli zriedkavé. Z rytierskeho stavu, ktorý sa búril najmä proti uprednostňovaniu mocných cudzincov, sa regrutovali nielen vojaci, ale aj lúpežní rytieri.
Od 13. storočia sa udomácňovali zjazdy - snemy šľachty a zanášanie prijatých zákonov do tzv. Zemských dosák, ale prijatiu centrálneho zákonníka sa celá šľachta vytrvalo bránila a mala dosť sily, aby odmietla oj zákonník spracovaný pod dohľadom Karola IV. (Majestas Carolina).
S veľmi podobnými črtami ekonomického, sociálneho i národnostného vývoja so stretávame aj na vtedajšom Slovensku a v celom uhorskom kráľovstve. V Uhorsku s veľmi vážnymi a hlbokými dôsledkami pre vývoj spoločenských pomerov na Slovensku - začal kráľ Ondrej III. od začiatku 13. storočia uplatňovať „nový systém" vlády: Rozdával veľmožom kráľovskú pôdu (robilo sa tak aj predtým, ale nie v takom rozsahu), často celé župy i hrady. Obdarovaní za to mali posielať do kráľovského vojska kontingenty ozbrojencov, tzv. bandériá. Bol to koniec tzv. patrimoniálneho kráľovstva z obdobia raného feudalizmu. Kráľovskí servienti, stredná šľachta a iobbagioni, vojaci v hradnom vojsku, obávajúc sa, aby sa z priamej závislosti od kráľa nedostali do závislosti od veľmožov, si roku 1222 vynútili na kráľovi vydanie privilégia, spomínanej Zlatej buly, oporného kameňa výsad uhorskej šľachty v celej epoche feudalizmu. V tomto období sa na mnohých miestach búril aj podddaný roľnícky ľud a je pozoruhodné že výlučne na cirkevných majetkoch. Tradičné povinnosti sa začali porušovať a nespokojnosť vypukla napríklad v Šali nad Váhorn, v Slepčanoch a Sebechleboch proti opátovi v Panonhalme a v Dvoroch nad Žitavou sa poddaní búrili proti opátovi v Hronskom Beňadiku.
Pápežská kúria o biskupi si však vynútili revíziu Zlatej buly takmer vzápätí po jej vydaní. S Ondrejovou politikou rozdávania kráľovskej pôdy (donácií) nesúhlasil ani jeho syn Béla IV., ale keď roku 1235 nastúpil a začal robiť revíziu starších donácií, prerušil toto jeho úsilie upevniť kráľovskú moc vpád Mongolov - Tatárov. V apríli 1241 porazili Tatári uhorské vojská na rieke Slanej na východnom Slovensku, v júni vpadli z Moravy cez Hrozenkovský priesmyk na západné Slovensko a v zime cez zamrznutý Dunaj zaplavili maďarskú nížinu. Odolali len mocné hrady ako Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno, Fiľakovo, z ktorých aj podľa mena poznáme viacerých hrdinských slovenských obrancov. V lete roku 1242 po správe o smrti chána Batu Tatári odtiahli zanechajúc za sebou spustošenú celú krajinu. Ostali však stále hrozbou a to prinútilo Bélu IV. vrátiť sa k otcovej donačnej politike. Sám staval kamenné hrady a podnecoval v tomto smere aj veľmožov, dával im donácie, ale pôdou odmeňoval aj svojich servientov a drobných služobníkov, zárodky strednej šľachty a zemianstva. Išlo o pôdu, ktorá sa vyčleňovala z dedinských osád. Takto vzniklo mnoho zemianskych osád, napríklad v Turci. Liptove, na Orave, atď.
Aby rozprúdil hospodársky ruch v krajine, podporoval Béla IV. domácu i vonkajšiu kolonizáciu, „hosťov". Za jeho vlády sa začala šoltýsska kolonizácia, v súvislosti s ktorou vznikli na Slovensku desiatky nových osád. Na východnom Slovensku dostali výsady tamojší Sasi v 24 spišských mestách. Kráľ udeľoval mestské výsady starším tržným osadám (Trnava, Krupina., Zvolen, Banská Bystrica a Štiavnica), ale zakladali sa aj nové, najmä banské mestá. Dôsledky boli podobné oko v Čechách - rozvoj obchodu a remesiel, no najmä ťažby zlata, striebra a od nasledujúceho storočia i medi na strednom i východnom Slovensku. Podobné boli aj spoločenské a národnostné dôsledky.
Po smrti Bélu IV, sa na uhorskom tróne vystriedalo niekoľko panovníkov, čo bolo živnou pôdou pre feudálnu anarchiu, ktorá sa naplno rozpútala po vymretí Arpádovcov (roku 1301 Ondrejom III.), Toto obdobie tvorí v slovenských dejinách osobitnú kapitolu, spojenú s menom Matúša Čáka Trenčianskeho, v čase národného obrodenia chápaného ako národného hrdinu, „pána Váhu a Tatier". Bol to však násilnícky feudál - oligarcha, ktorý si nevyberal prostriedky, ako zo zmätkov v krajine, najmä z bojov o trón vyťažiť čo najviac pre seba. Na svojom hrade v Trenčíne si vydržoval nákladný dvor, ovládal 30 hradov na území 12 stolíc. Šľachtu a zemanov si zaväzoval vazalskou prísahou. Aj nitrianskeho biskupa prinútil zložiť vazalskú prísahu. Mal niekoľkotisícové vojsko zložené z ťažkoodencov a lučištníkov, s ktorými zasahoval aj do medzinárodných konfliktov na strane východoslovenského veľmoža Omodeja z rodu Aba v boji proti kráľovi Karolovi Róbertovi d'Anjou. Rozhodujúcu bitku pri Rozhanovciach roku 1312 vyhrali v prospech kráľa ozbrojení košickí mešťania. Karol Róbert, korunovaný za uhorského kráľa roku 1308, nechal však Matúša „dožiť" a tak roku 1321 Čák umrel bez dedičov.
Karol Róbert, favorit pápežskej kúrie, bol panovníkom - hospodárom. Roku 1322 získal za zálohu od rakúskeho vojvodu Fridricha Bratislavskú stolicu s Bratislavou, od Jána Luxemburského pohraničné hrady Holíč a Branč. Jeho najvýznamnejšou reformou bola reforma banského regálu roku 1327, podľa ktorej 2/3 vyťaženého zlata a striebra patrili vlastníkovi majetku a 1/3 kráľovi. Všetko zlato a striebro sa muselo predať mincovým komorám. Predtým sa totiž nové náleziská často zatajovali. Kráľ zaviedol pevnú menu založenú na zlate a jej oporou sa stal dukát (florén, podľa zlatej mince mesta Florencie), razený najprv v Budíne a od roku 1355 v novozaloženej mincovni v Kremnici. Zaviedol aj trvalé zdanenie poddaných, tzv. portu, čiže daň od brány - sedliackej usadlosti, 3 groše ročne. Kráľovské župy sa zmenili na hospodárske domíniá na čele s kastelánmi. Šľachtici v obvodoch župných hradov si začali utvárať novú župnú politickú organizáciu - zemiansku stolicu. Obrovské bohatstvo využil Karolov syn Ľudovít Veľký (1342-1382) na veľmocenskú politiku - výboje na Balkáne a v Taliansku. Roku 1370 bol zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti prepukli v krajine boje o trón a anarchia.
Na Slovensku aj v 14. storočí pokračovala šoltýsska kolonizácia na nemeckom práve, no čoraz väčšmi sa na nej zúčastňoval slovenský živel. Mnohé osady dosiahli od kráľa mestské právo, ale aj šľachtici a biskupi začali svojim osadám dávať niektoré výsady (právo voliť richtára, dedičské práva, právo platiť dávky vcelku za celú obec atď.). Do konca storočia bolo na Slovensku do 100 miest a zemepánskych mestečiek. V Košiciach už roku 1307 vznikol cech kožušníkov, ďaľšie cechy vznikli až na konci 14, storočia v Bratislave. V Trnave sa utvorila gilda obchodníkov, Hlavnými strediskami vnútorného i tranzitného obchodu sa stali kráľovské mestá - Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Levoča a Bardejov. Košice už v tomto čase dostali tzv. právo skladu, významné v tranzitnom obchode. (Bratislava, Trnava, Trenčín a Bardejov ho získali až na začiatku nasledujúceho storočia). Kvalitatívne najvýznamnejšou zložkou v hospodárskom vývoji uhorského štátu bolo v tomto období baníctvo, koncentrované najmä v slovenských banských mestách Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici, Smolníku a ďaľších. Ťažba už prenikala do veľkých hĺbok a baníctvo sa stávalo aj technicky mimoriadne náročným (čerpanie vody, zhutňovanie atď.). Slovenské bane stáli v množstve vyťaženého zlata no jednom z prvých miest v Európe, v striebre hneď za českými krajinami.
Istý medzník v spoločenskom vývoji Slovenska znamenal snem roku 1351. Potvrdil platnosť Zlatej buly, prijal zákon o dedičnosti šľachtických majetkov a ich nepredajnosti na druhej strane zavedením desiatku (desiatej časti z úrody) pre cirkev, deviatku pre zemepána (a k tomu daň pre kráľa) sa zjednotili feudálne dávky poddaných.
Toto obdobie je zlomové aj vo vývoji národnostných pomerov. Roku 1381 si slovenskí mešťania v Žiline po osobnej sťažnosti u kráľa Ľudovíta Veľkého vynútili privilégium paritného zastúpenia v mestskej rade s tamojšími nemeckými mešťanmi a striedanie sa vo funkcii richtára i v ostatných mestských hodnostiach. Táto zásada parity sa uplatňovala neskôr aj v ďaľších mestách o napokon aj v zákone z roku 1608. V slovenskom národnom a kultúrnom vývoji začína hrať významnú úlohu vplyv pražskej univerzity, od začiatku hojne navštevovanej slovenskými študentmi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára