DOBA KAMENNÁ

   Ako obrovský napätý luk obopína karpatské horstvo na západe, severe východe našu krajinu, na jednom konci vystupujúci z vôd Dunaja, na druhom ponárajúci sa do vôd Tisy. A na tomto luku ako keby ležala obrovská ruka - večný symbol práce. Jej prsty, to sú hrebene pohorí a údolia riek Moravy, Váhu, Nitry, Ipľa, Hrona, Hornádu, Torysy, Tople, Ondavy, Latorice, jej dlaňou sú úrodné nížiny. Niektoré z týchto riek napájajú vody Dunaja, iné Tisy. Majú veľmi, veľmi staré mená. To je prírodný obraz našej rodnej krajiny - Slovenska - a dejisko slovenskej histórie. Človek ju obýva pomaly už pol milióna rokov. Občas pri stavbe ciest a budov i za pluhom sa odkryjú kosti pravekých obyvateľov a stopy ich života; no často ich už ani nevnímame ako kedysi živých ľudí - mužov a ženy, ktorí sa milovali, mali deti, tešili sa a smútili, stavali si chyže, kyprili primitívnymi motykami pôdu, mali strach z neznámeho a nepoznaného. Pamiatky po týchto starých pravekých obyvateľoch Slovenska sú iba symbolicky pod brázdami. Často sa nachádzajú v jaskyniach, inokedy hlboko v zemi, i niekoľko metrov.

Výliatok lebky neandertálca v travertínovej kope, Gánovce.

Archeológovia po nich starostlivo a sústavne pátrajú, vykopávajú ich a zostavujú z nich pestrú mozaiku o živote človeka na pravekom Slovensku. Sú na nej však ešte celé plochy prázdne, biele. Jedno je však isté, že za tieto desiatky a desiatky tisícročí vymenili sa tu stovky neznámych etnických skupín a každá z nich svojou prácou čímsi pomohla vytvoriť dnešnú tvár Slovenska.

   Dejiny našej planéty Zem sa delia na päť geologických období. V poslednom - v štvrtohorách - vyčleňuje sa z vývojového radu živočíchov človek a objavuje sa aj na Slovensku. Štvrtohory neboli, pravda, obdobím klimaticky jednotným. Zhruba štyri razy sa vystriedali ľadové a teplé fázy; každá z nich trvala niekoľko desiatok tisíc rokov a, prirodzene, vždy sa úplne zmenila celá príroda, rastlinstvo i živočíšstvo - len človek sa prispôsoboval. V ľadových dobách žil u nás obrovský mamut s niekoľko metrov dlhými klami, jaskynný medveď, sob, polárna líška, v teplých obdobiach diviak, jeleň, lev, slon a množstvo drobnej zveri, vtáctva a rýb.

Kamenná sekera.

    Človeka stvorila práca a rozumným tvorom ho urobila práve   cieľavedomá výroba nástrojov. Predok dnešného človeka - nižší, s dlhšími  rukami, viac nachýlený dopredu, s veľkými kostenými oblúkmi nad očami, ktorými ešte veľmi pripomína svojho dávneho predchodcu opočloveka z treťohôr, takmer bez brady, v dôsledku čoho nevedel ešte artikulovať, plynule hovoriť, silne zarastený - objavuje sa na pravekom Slovensku veľmi skoro, niekedy 400 000 - 300 000 rokov pred n. I., ako o tom svedčí odliatok lebky neandertálca, objavený roku 1926 v travertínovom lome v Gánovciach. Prvé stopy po sídliskách pračloveka a ním vyrobené nástroje našli sa u nás aj v Seni pri Košiciach, v Čani, v Želiezovciach, pri Novom Meste nad Váhom a inde. Títo prví obyvatelia zbierali plody prírody a boli lovcami zveri a rýb. Nemali ešte oštepy, kopije ani luky, a preto také obrovské zvieratá, ako boli mamuty, soby, medvede, zabíjali tak, že ich vháňali do priepastí a iných prírodných pascí. To, pravdaže, nemohol dokázať jeden človek. Preto ľudia žili vo väčších skupinách, tlupách. Bývali v jaskyniach. Stopy po obývaní jaskýň pravekým človekom sa našli v Prepoštskej jaskyni v Bojniciach, v Dzeravej skale pri Plaveckom Štvrtku, v Domici a inde.
 
 Tento praveký obyvateľ Slovenska zhotovoval si nástroje, ktoré potreboval, predovšetkým z kameňa a podľa tohto hlavného materiálu aj celé toto obdobie sa nazýva dobou kamennou. Trvala u nás veľmi, veľmi dlho: zhruba od 400 000 do roku 2000 pred n. l. Najstaršie kamenné nástroje sú veľmi primitívne: pästné kliny, rôzne sekáče, ktoré si človek priväzoval na drevené násady, rydlá, škrabadlá atď. Človek si ich zhotovoval otĺkaním kameňa, štiepaním. Len neskôr si začal vyhľadávať najľahšie spracovateľný materiál a dokonca si ho aj dovážal. Prirodzene, okrem kameňa ako materiálu na zhotovovanie rôznych nástrojov používal aj kosť a drevo. Už títo najstarší obyvatelia Slovenska poznali oheň, spočiatku, pravda, len prírodný, no neskôr si ho už vedeli trením alebo kresaním spraviť sami. Obliekali sa do koží zo zabitých zvierat. Samozrejme, aj v dlhom období doby kamennej možno pozorovať vývoj pravekej spoločnosti, odrážajúci sa predovšetkým v stále dokonalejších nástrojoch. Praveký človek na Slovensku sa postupne naučil robiť oštep, kopiju, luk a šíp, ktoré mu veľmi uľahčovali lov. Postupne opúšťal aj jaskyne a staval si chyže, obyčajne na vyvýšených úbočiach blízko vody.

Soška ženy zo slonoviny, Ivanovice.

    Niekedy okolo roku 10 000 pred n. l. začína sa aj na našom území stredná a po nej mladšia doba kamenná. Ľud, ktorý vtedy žil na našom území, vedel už jemne opracúvať, hladiť a vŕtať svoje kamenné nástroje. Popri rôznych klinoch, škrabadlách, rydlách vyrábal veľké sekeromlaty, sekery a čakany s otvormi pre drevené násady. Objavila sa aj prvá keramika - ručne vyhotovené nádoby z hliny a vypaľované v ohni. Toto bol veľký pokrok. Človek mal v čom variť si potravu a uskladňovať ju. V mladšej dobe kamennej - neolite a eneolite ( roky 6000 - 2000 pred n. I. ) - nastala aj veľká historická zmena vo výžive ľudstva - popri love významným zdrojom výživy sa stalo aj poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat. Praveký roľník sial najmä proso, pšenicu, jačmeň a niektoré strukoviny. Prirodzene, poľnohospodárstvo, čo ako primitívne, muselo mať aj vhodné nástroje na obrábanie pôdy - motyky, rýle, čakany. Pôda sa kyprila aj pomocou dreveného háku alebo radia, ktoré ťahali ľudia. Na konci tohto obdobia objavil sa v našej oblasti aj voz. Pochopiteľne, že tieto veľké zmeny vo výrobe a výžive hlboko zasiahli do štruktúry vtedajšej spoločnosti: Muž stratil výsadné postavenie, ktoré mal ako živiteľ-lovec. V tejto fáze roľnícko - pastierskej spoločnosti dostala sa do popredia žena nielen ako matka, ale aj ako živiteľka, vykonávajúca všetky práce okolo poľnohospodárstva, pastierstva i v domácnosti. A tak aj na našom území nastúpilo relatívne dlhé obdobie matriarchátu. Svedčia o tom okrem iného veľké, často až 40m dlhé obytné chaty; v jedných bývali len ženy, v iných muži. Svedčia o tom aj idoly - sošky Venuší ako symbol plodnosti - Matky, udržovateľky života.