KONŠTANTÍN A METOD

   Práve v dobe, keď sa Koceľ ujímal držby, rozhodol sa Rastislav k historickému činu: aby zavŕšil nezávislosť svojej krajiny, obrátil sa na pápeža Mikuláša so žiadosťou o osamostatnenie Veľkomoravskej ríše zo stránky cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Mnohí pápeži už oddávna sa usilovali stať rozhodujúcou politickou autoritou, nadradenou tak cisárom „Svätej ríše rímskej“, ako aj nad cisármi byzantskými. Pápež Mikuláš však v danej situácii sa Rastislavovej žiadosti neodvážil vyhovieť. Bol na to slabý. O niekoľko málo rokov, roku 867 obrátili sa Bulhari, ktorí sa zasa chceli oslobodiť spod politickej závislosti od byzantských cisárov, na pápeža so žiadosťou, aby im poslal biskupa a kňazov. Pápeža bohato obdarovali, no kráľ Ľudovít tvrdo prinútil Mikuláša, aby mu tieto dary postúpil. Pápeži boli skôr politikmi, ale sami sa stávali obeťami intríg. Práve v týchto rokoch Eleutherius syn biskupa Arzenia, uniesol dcéru pápeža Hadriána, nástupcu Mikulášovho a oženil sa s ňou, potom však zavraždil aj ju aj manželku pápeža Hadriána Štefániu. Aká doba, taký mrav!
   Knieža Rastislav obrátil sa vtedy so svojou žiadosťou na byzantský dvor. Niekedy v prvej polovici roku 863 Rastislavovo posolstvo za zvukov píšťal, lutien, vírenia bubnov vstupuje v Konstantinopole do slávnostnej audienčnej auly cisárskeho paláca a prednáša Rastislavovo posolstvo cisárovi Michalovi III.: „Z milosrdenstva božieho zdraví sme. A prišli k nám učitelia mnohí z Vlách i z Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične, ale my Slovieni sme ľud prostý, a nemáme, kto by nás učil pravdu a vysvetlil zmysel. A tak, dobrý vladáru, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti.“ Vtedy cisár Michal hovoril k Filozofovi Konštantínovi: „Či počuješ, Filozof, túto reč? Okrem teba toto iný nemôže vykonať. Na, hľa, dary mnohé, pojmi brata svojho opáta Metoda a choď. Lebo vy ste Solúňania a všetci Solúňania čisto sloviensky rozprávajú.“

Prijatie posolstva na byzantskom cisárskom dvore. 

   Byzantskému cisárovi Rastislavova žiadosť padla veľmi vhod. Mohol rozšíriť svoj vplyv do tradičných oblastí rímskej kúrie a priamo do srdca záujmovej sféry Východofranskej ríše k strednému Dunaju. Bol to protiúder za Bulharsko a vôbec za Balkán. Voľba bratov Metoda a Konštantína za vedúcich tejto misie nemohla byť lepšia. Ich rodný Solún bol naozaj gréckoslovanské mesto a obaja bratia od detstva hovorili miestnym macedónskym nárečím. Ich otec Lev bol tu vysokým vojenským hodnostárom, drungáriom. Mozgom - organizátorom misie stal sa starší Metod. Začas bol správcom provincie pri rieke Styrmon, a tu získal bohaté skúsenosti. Potom však vstúpil do kláštora na hore Olymp a až tu prijal meno Metod ( predtým sa volal Michal ). Za kňaza však vysvätený nebol. No dušou a nervom byzantskej misie bol asi o desať rokov mladší Konštantín ( narodil sa roku 826 - 27 ). Bol mimoriadne nadaný. Na dvorskej škole v Konstantinopole jeho učiteľmi boli najväčší byzantskí učenci - neskorší patriarcha Fotius, Lev Grammaticus a ďalší. Po skončení štúdia bol najprv bibliotekárom - tajomníkom patriarchu Ignatiusa, potom sám sa stal profesorom na dvorskej škole - univerzite a pre svoju učenosť vyslúžil si prezývku Filozof. Dvorské kruhy ho skoro začali poverovať rôznymi veľmi zodpovednými diplomatickými poslaniami - ku kalifovi Mutawakkilovi v meste Samare, ku kozárskemu chánovi v meste Sarkel. Z kozárskej misie z mesta Cherson na Kryme priniesol Konštantín pozostatky pápeža sv. Klimenta. Ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, sloviensky. Aj na svoju cestu na Veľkú Moravu sa veľmi dobre pripravil. Z malej gréckej abecedy zostavil prvé slovanské písmo hlaholiku a do macedónskeho nárečia, vtedy ešte veľmi blízkeho jazyku moravských Slovienov, preložil výňatky z Evanjelia a byzantský Súdny zákon pre laikov, zákonník - asi na osobitnú žiadosť Rastislavovho posolstva.
   Koncom jesene 863 prichádza byzantská misia na Veľkú Moravu. Nebola to najpriaznivejšia doba. Opäť tu zúrila vojna. Krajinu znepokojoval kráľ Ľudovít Nemec. Aj v auguste nasledujúceho roku na čele veľkého vojska vpadol za Dunaj a „Rastislava obľahol v akomsi hradisku, ktoré sa v jazyku onoho ľudu nazýva Dowina, t. j. puella – dievča“ - na Devíne. Franské vojská drancovali a plienili nechránené otvorené osady. Rastislav požiada o mier.

Pražské zlomky, písané hlaholikou.

   Po utíšení vojnovej búrky Konštantín a Metod sa so zápalom pustili do obrábania úhoru. Ako píše autor súvekej Rímskej legendy Gaudericus, „Začali teda horlivo pracovať na uskutočnení toho, kvôli čomu prišli, a ich deti vzdelávať v písme, vyučovať v cirkevných povinnostiach a odstraňovať rôzne bludy, ktoré v tomto ľude našli, používať sečnú zbraň svojej výrečnosti a keď skosili a vyplienili z onoho zarasteného poľa mnohorakú tŕninu nerestí, rozsievať semä božieho slova“.
   Konštantínovi a Metodovi nešlo iba o šírenie a upevňovanie kresťanstva. Na hlavnom veľkomoravskom hradisku, v sídle kniežaťa Rastislava, otvorili školu a zhromaždili okolo seba početných žiakov. Konštantín pokračoval v prekladateľskej činnosti. Jeho životopisec poznamenal: „A onedlho preložil cirkevný poriadok, naučil ich raňajšej službe božej, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe ( omši ) a tam nechal učiť aj iné náuky, gramatiku i muziku.“ V tomto období preložil celé Evanjelium, Žaltár, breviár a iné bohoslužobné knihy.
   Činnosť Konštantína a Metoda vo Veľkomoravskej ríši od samého začiatku narážala na nenávisť franských kňazov a najmä na zúrivý odpor salzburského arcibiskupa a pasovského biskupa. Strácali tu vplyv - výnosné príjmy. Konštantína a Metoda obviňovali najmä, že zaviedli sloviensky jazyk ako bohoslužobný. Boh si vraj vybral a môže sa chváliť iba v troch jazykoch: latinskom, gréckom a hebrejskom. A pretože Konštantín sám nebol biskupom a nemohol svojich učeníkov vysviacať na kňazov, ani Metod nebol kňaz, vypravili sa niekedy roku 867 so svojimi žiakmi na dlhú cestu najprv do Benátok a odtiaľ mali podľa všetkého namierené loďou do Konstantinopolu. V Benátkach mal Konštantín aj veľkú dišputu s trojjazyčníkmi a pilátnikmi - odporcami slovienskeho jazyka ako liturgického. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako?“, argumentoval Filozof. „Či slnko nesvieti tak isto na všetkých ? Či nedýchame vzduch rovnako všetci? A to sa vy nehanbíte len tri jazyky spomínať a prikazovať, aby ostatné kmene a národy boli slepé a hluché?“ V Benátkach dostali správu, že cisár Michal bol zavraždený a trónu sa zmocnil jeho vrah Bazil. Preto im prišlo veľmi vhod pozvanie pápeža Mikuláša.
   Mikuláša však už nezastihli nažive; prijal ich nový pápež Hadrián II. So sebou priniesli aj pozostatky Sv. Klimenta, a preto boli v Ríme všade veľkolepo vítaní. Pápež slávnostne položil slovienske bohoslužobné knihy na hlavný oltár v chráme U jasličiek, a tým aj schválil sloviensky jazyk za liturgický, rovnocenný latinskému, gréckemu a hebrejskému. Neskôr poslal aj bulu o tom kniežaťom Rastislavovi, Koceľovi a Svätoplukovi, vtedy už údelnému kniežaťu nitrianskemu. Metod a niektorí ďalší Konštantínovi žiaci boli vysvätení za kňazov. Životom unavený Konštantín začal však pociťovať, že sa blíži ku koncu cesty. Vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a 14. februára 869 umrel. Pred skonom posmeľoval Metoda: „Hľa, brat môj, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám a život svoj som skončil. Ty však veľmi miluješ Horu ( rozumej pustovnícky život v kláštore na Olympe ), jednako neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo.

Konštantín prináša ostatky Sv. Klimenta.

   Metod spĺňa posledné želanie Cyrila a vracia sa s vysvätenými kňazmi k moravským Slovienom. Tam opäť zúrila vojna. Krajinu plienili švábske a bavorské vojská. Preto sa sprievod dlhší čas zdržiava v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Po rozhovoroch o Metodových plánoch vysiela ho Koceľ koncom roku 869 s 20 žiakmi naspäť do Ríma so žiadosťou, aby ho pápež vysvätil za biskupa. V Hadriánovi vtedy dozrelo ďaľekosiahle rozhodnutie: Obnovuje dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo ( Sirmium ), ku ktorému pripojuje aj Veľkú Moravu, Metoda vymenúva za panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta. Metod v novej hodnosti vracia sa ku Koceľovi a na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele.