marca 13, 2012

KRÁĽ SVÄTOPLUK A VOJNY S BAVORMI

   Medzitým sa na Veľkej Morave stali veľké a hrozné veci!
   Čo sa Ľudovítovi Nemcovi a jeho synovi Karolmanovi nepodarilo dosiahnuť v otvorenom ozbrojenom boji, pokúsil sa získať intrigami a úskokom. Využili predovšetkým rozbroje a boje o moc medzi Rastislavom a jeho synovcom Svätoplukom, vladykom nitrianskeho údelného kniežatstva. Najlepšie bude, ak si vypočujeme, čo o tom hovorí súčasník analista Meginhart - aj keď je z nepriateľskej strany.
Východofranská jazda.
   Písal sa rok 870. „Svätopluk, synovec Rastislavov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s kniežatstvom, ktoré spravoval. Preto sa Rastislav veľmi nahneval a rozkázal ho na hostine, nič netušiaceho, zabiť. Avšak milosťou božou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo skôr, ako vošli do paláca tí, ktorí ho chceli zabiť, bol upozornený niekým, ktorý bol zasvätený do tohto úskoku, vstal od hodokvasu a akoby šiel na lov so sokolmi, unikol pripraveným nástrahám. Rastislav však vidiac, že jeho lesť je prezradená, s družinou prenasledoval svojho synovca, aby ho zajal. Spravodlivým riadením božím sám sa však chytil do pasce, ktorú nastrojil. Bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho pod vojenským dozorom poslal do Bavorska a tam dal v žalári strážiť až dovtedy, pokým prišiel kráľ. Karolman potom prenikol do jeho krajiny bez akéhokoľvek odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku, obohatený kráľovskými pokladmi, vrátil sa. Kráľ Ľudovít sa medzitým zdržiaval v paláci v Cáchach, kde prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a zároveň pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom počiatkom novembra vytiahol a prišiel do Bavorska. Tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal si predviesť Rastislava, spútaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií, prinášajúc dary kráľovi, dal ho odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí." A knieža Rastislav potom vari roky a roky za živa hnil a pomaly zomieral v podzemí, v temnici niektorého z bavorských hradov.
   Niekedy v tom čase zajali vojenské družiny salzburského arcibiskupa Adalvina, pasovského biskupa Hermanrika, brixenského biskupa Lantfrieda a frizinského biskupa Anna z Ríma ku Koceľovi sa vracajúceho panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta Metoda. Uväznili ho v švábskom kláštore v Elwangen a postavili pred súd. Obviňovali ho, že pôsobí v ich diecézach a že narušuje ich jurisdikciu, právomoc. Proti uväznenému Metodovi neváhali použiť ani najhrubšie násilie.
Franská pechota.
   Avšak ani Svätopluk sa dlho netešil dôvere Ľudovíta Nemca a jeho syna Karolmana. Obvinený zo zrady bol tiež zajatý a uväznený. Koleso dejín sa stále a nemilosrdne krúti. Celú krajinu zaujali vojská markgrófov Východnej marky Wilhelma a Engelschalka. Proti tejto porobe sa takmer vzápätí vzbúril ľud Veľkej Moravy. Za knieža a vodcu si zvolil Svätoplukovho príbuzného Slavomíra a dobýjal hradisko za hradiskom. A tu zrazu došlo k nečakanému obratu! Bude najlepšie, ak si opäť vypočujeme rozprávanie análistu Meginharta o tejto udalosti: „ medzitým Svätopluk, pretože mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, bol Karolmanom prepustený a kráľovsky obdarovaný vrátil sa do svojej ríše na čele Karolmanovho vojska, pomocou ktorého mal poraziť Slavomíra. Tak totiž ľstivo sľuboval Karolmanovi, ak mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a namyslených stihne potupa, tak sa stalo aj onomu vojsku. Lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní rozkladali tábor, išiel do starobylého Rastislavovho hradiska, podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na prísahu, vynaložil všetky svoje schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, ale na pomstu za urážku, ktorú mu spôsobil Karolman. Bavorov nič netušiacich a málo ostražitých s veľkým vojskom prepadol v tábore a mnohých z nich zajal, ostatných, s výnimkou tých, čo sa pred tým z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pozabíjal.
   A všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev zmenila sa v smútok a nárek.“ Túto historickú udalosť o tisíc rokov neskôr ospieval v epose Svätopluk veľký slovenský básnik Ján Hollý. Svätopluk sa stal vladykom na Veľkej Morave. Bol to muž cieľavedomý, bystrý a tvrdý, bez škrupúľ. Jeho cieľom bola nezávislosť Veľkomoravskej ríše a moc. Prostriedky si nevyberal. Prvým jeho činom bolo, že vyhnal franských - nemeckých kňazov. Byzantské cisárstvo vcelku vypadlo z jeho politických kombinácií, ale boli tu rozpory medzi cisárom „rímskej ríše", ktorý panoval v západnej časti, v Itálii a vo Francúzsku, a východofranským kráľom. A potom bol tu nový energický pápež Ján VIII., ktorý túžil a chcel poslednou inštanciou nielen vo veciach božských, ale aj svetských. Jeho pričinením, pravdepodobne na žiadosť Svätopluka, bol arcibiskup Metod pustený z väzenia bavorského kléru a roku 873 biskup z Ankony ho odprevadil na Veľkú Moravu. Životopisec Metodov o tomto zaznamenal: „Keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch. Od tohto dňa veľmi začalo učenie božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a odvracať sa od svojich bludov. Tým viacej aj moravská krajina začala sa rozprestierať na všetky strany a nepriateľov bez váhania premáhať..."

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára