marca 03, 2012

SLOVANIA

   V 6. storočí sa zrazu odhaľuje opona a na javisku dejín Slovenska nachádzame už Slovanov. Sú usadení ako roľníci a pastieri v poriečí Moravy, Dyje, na dolnom Považí, v Ponitrí, pri Ipli i na Východoslovenskej nížine. Naši predkovia!
   Najviac správ o Slovanoch v tomto období nachádzame u rímskeho spisovateľa, pôvodom Góta, Jordanesa v spise O pôvode a činoch Gótov a u byzantského historika Procopia. Jordanes zaznamenáva: "... od prameňov Visly na nesmiernych priestranstvách usadil sa početný národ Venetov. Hoci sa teraz ich mená rôznia podľa rozličných kmeňov a sídel, nazývajú sa predovšetkým Slovienmi a Antami." V tom čase prenikli už Slovania ďaleko na západ, po rieku Labe a miestami i za ňu, napĺňali nekonečné nížiny, stepi, lesy a močaristé oblasti v poriečí Visly, Dnestra, Dnepra, od ústia Dunaja až vysoko na sever po Balt. Tu niekde medzi Vislou a stredným Dneprom až do polovice prvého tisícročia pred naším letopočtom bola vlasť Praslovanov, z ktorej sa začali šíriť na všetky svetové strany. Patrili k veľkej jazykovej skupine Indoeurópanov. Jazykovedci vedia presvedčivo dokázať príbuznosť slovanských jazykov s gréčtinou, latinčinou a románskymi, germánskymi, keltskými a baltskými jazykmi, albánčinou, arménčinou a s veľkou skupinou indoiránskych jazykov.
Slovanská popolnica.
U všetkých týchto jazykových skupín a národov až dodnes zachovala sa v mnohom nápadná podobnosť!: napr. podobné sú číslovky do desať; slovo matka sa vyskytuje tiež temer u všetkých: lat. mater, nem. Mutter, staroind. Mätá; dom je po latinsky domus, grécky dómos, staroind. dámah; slovenský hosť - gost bol v latinčine hostis, čo znamenalo najprv toho, ktorý prichádza, potom nepriateľa, nemecky Gast. A takýchto príkladov mohli by sme uviesť desiatky. Ako prvý, aj keď ešte veľmi hmlisto, zmieňuje sa o Slovanoch v 5. storočí pred n. l. grécky historik Herodotos, jasnejšie už prírodopisec G. Plinius starší, historik P. Cornelius Tacitus a geograf C. Ptolemaios v 1. a 2. storočí nášho letopočtu, nazývajúc Slovanov napospol Venetmi. Je to, zdá sa, pomenovanie keltského pôvodu, ktoré prevzali aj Germáni ( Wenden, Windisch nazývali Slovákov od najstarších čias aj na Slovensku žijúci Nemci ). Z oblasti na sever od Karpát začínajú sa Slovania v prvých storočiach nášho letopočtu tlačiť na západ i na juh - na Moravu, do Čiech i na Slovensko.
  O tom, kedy, v ktorom storočí sem prišli, nie sú presné písomné záznamy. Túto otázku sa usiluje riešiť najmä archeológia. Príchod slovanských predkov do našej vlasti kladie do 4. - 5. storočia n. l.
Neprichádzali sem však naraz, ani z jedného smeru. Zdá sa, že na Východoslovenskej nížine boli najskôr. Tu sa nachádzajú pamiatky po prastarej kultúre už z konca 4. storočia n. l., ktorá je príbuzná kultúre slovanského ľudu usadeného v južnom Poľsku a na západnej Ukrajine. Prichádzali však aj od juhu proti toku Dunaja. Keď roku 448 išlo k Attilovi do Panónie posolstvo byzantského cisára Theodoriusa, obyvateľstvo mu ponúklo na občerstvenie nápoj nazývaný "medos", medovinu. Keď Attila zomrel, ako zaznamenal Jordanes, nad jeho hrobom sa robila tryzna - "strava". Museli tu teda žiť aj nejaké slovanské kmene. Najväčší a najhlavnejší prúd Slovanov prišiel z Povislia cez Moravskú bránu a usadil sa v Dolnomoravskom úvale a na juhozápadnom Slovensku. Patrili vari k najpočetnejšej skupine slovanského ľudu - k Slovienom. Toto meno mali slovanské kmene pri Novgorode, pomorskí a polabskí Slovania a až po naše dni uchovali si ho Slováci a Slovinci. Toto ich meno nejako súvisí s vodou, s močaristým krajom, v ktorom pôvodne žili. Neskôr sa takto začali označovať aj všetci Slovania vôbec.
Rukoväť slovanského meča.
   O spoločenskom zriadení a živote starých Slovanov napodiv dosť podrobne píše Procopios. Aj keď sa tieto jeho údaje nemôžu celkom doslova vzťahovať na predkov Slovákov a Moravanov, jednako len okrem pomerne malých rozdielov medzi slovanskými kmeňmi v tej dobe v mnohom smere takto vyzeral aj život starých Slovienov v povodí Moravy, Váhu, Nitry. Procopios vo svojich Historiách v kapitole o gótskej vojne na jednom mieste hovorí: "Týmto totiž kmeňom, Slovienom a Antom, nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v, demokracii, a preto šťastie i nešťastie v živote, úspech rovnako ako neúspech sú pre nich spoločnou vecou. A vo všetkom ostatnom život i zákony oboch týchto barbarských kmeňov sú rovnaké. Majú jedného boha, tvorcu blesku, ktorého považujú za jediného pána všetkých vecí, prinášajú mu ako obeť býkov a robia aj iné posvätné obrady. Osud ani nepoznajú a vo všeobecnosti ani neuznávajú, že by mal vo vzťahu k človeku nejakú moc. No keď im niekedy hrozí smrť alebo choroba, alebo sa vo vojne dostanú do nebezpečenstva, sľubujú, že ak z neho vyviaznu, prinesú bohu obetu na znak vďaky za svoj život. Keď sa naozaj zachránili, obetujú a veria, že ich záchrana bola vykúpená práve touto obeťou. Uctievajú však rieky i víly a ďalšie božstvá, prinášajú im obete a pomocou nich veštia. Bývajú v úbohých chatrčiach, navzájom od seba rozptýlení, často menia obydlie. Do boja idú proti nepriateľovi peši so štítmi a kopijami v rukách, brnenie si nikdy neobliekajú, niektorí nemajú ani košele ani plášte, niektorí majú iba nohavice so širokým pásom na bedrách a takto vystrojení idú proti nepriateľovi. Všetci majú jeden spoločný jazyk, neumelý, barbarský. Ani výzorom sa od seba nelíšia. Vzrastom a ohromnou silou líšia sa od ostatných, kožu a vlasy nemajú ani príliš svetlé, ani celkom čierne, ale sú skôr gaštanoví. Spôsob ich života je podobný ako u skýtskych Masagetov - drsný, bez pohodlia. Večne sú pokrytí špinou, chudobní, no z prostoty zachovávajú hunské mravy.... To, Čo som o tomto národe uviedol, hádam postačí."
   V dobe, keď sa starí Slovieni usadzovali v Dolnomoravskom úvale a na nížinách juhozápadného Slovenska, žili v patriarchálnych veľkorodinách a tie vo väčších rodoch. Pôda, ktorú obrábali, bola spoločným vlastníctvom rodu ako rodová občina a asi aj dobytok, "statok". Zdá sa, že kmeňová organizácia nebola u nich nejako pevná a z 5.-6. storočia sa nám v tejto oblasti ani nezachovalo nejaké slovanské hradisko a preto aj jazdecké kmene bojových Avarov si ich pomerne ľahko podrobili.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára