SLOVIENI

   Tieto veľké politické zmeny súviseli s celým hospodárskym a spoločenským vývojom slovienskeho ľudu. Poľnohospodárstvo, aj keď ešte stále prevládalo žiarenie a prielohovanie, medzičasom sa značne rozvinulo. Archeológovia na sídliskách slovienskeho ľudu vykopávajú železné lemeše, čeriesla, kosy, kosáky, motyky, lopaty, klčovnice, okovania na rýle, nožnice na strihanie oviec, rôzne sekery atď. Pestovali sa všetky druhy obilia, ktoré mleli na ručných žarnovoch, strukoviny, konope, ľan. Hojne chovali hydinu, ovce, ošípané, kozy, hovädzí dobytok i kone, pravda, iba na jazdu.
   Poľnohospodárske nástroje sú zároveň dokladom vyspelého kováčstva a železiarstva. V Želechoviciach pri Uničove na hornom toku rieky Moravy objavili 24 železiarskych pecí z druhej polovice 8. storočia. Sú také dokonalé a zachované, ako keby len včera boli vyhasli! Jemní kováči – šperkári tepali alebo liali prekrásne mužské i ženské ozdoby a šperky z bronzu, zo striebra i zo zlata. I dnes udivuje bohatý poklad strieborných šperkov zo 7. - 8. storočia objavený v Zemianskom Vrbovku. Slovieni mali už aj rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh, na ktorom vyrábali sivú i žltú keramiku z jemne plavenej hliny, dobre vypálenú, najrozmanitejších tvarov a zdobenú pásmi vo vlnovke. Všetky tieto výrobky vyrábali už remeselníci - špecialisti. Bohatý sortiment zbraní a najmä ozdôb, „bohaté“ a „chudobné“ hroby, ako rozlišujú archeológovia, svedčia, že v tejto dobe medzi Slovienmi jestvovali už značné spoločenské rozdiely. Na jednej strane boli mocní a bohatí kmeňoví náčelníci, špáni alebo vladykovia, ich vojenské družiny, veľmoži, na strane druhej slobodný síce, ale chudobný roľnícky sloviensky ľud. A celkom na dne boli otroci - rabi, ponajviac vojnoví zajatci.
   Písomné pramene i archeologické vykopávky vedia nám, bohužiaľ, veľmi málo povedať o rodinnom, duchovnom a náboženskom živote našich predkov. Najviac sa ešte dozvedáme z rôznych "prežitkov" - povier, zvykov, porekadiel nielen u Slovákov, ale vôbec u všetkých slovanských národov, čo nám ako-tak pomáha rekonštruovať predstavy o duchovnom a náboženskom živote starých Slovienov.
   Slovieni svojich mŕtvych spaľovali, ich popol dávali do hlinených vypálených nádob, popolníc, zakopávali do zeme; na mieste navŕšili mohylu. Pod ktorými sa nachádzajú dve i viac popolníc. Skrýva sa za tým taká tragédia alebo lepšie hrozný zvyk, aký videl u Slovanov v 10. storočí arabský kupec R Rusta? Ak mal nebohý viac žien, jedna z nich sa pri tryzne sama obetovala a jej mŕtvolu ihneď spálili. Ostatné si aspoň poranili, zohyzdili tváre. Náboženské predstavy starých Slovanov vystihol už Procopios. Verili v posmrtný život. Ich náboženstvo bolo úzko spojené s celým kolobehom prírody. uctievali Slnko, Mesiac, hviezdy, rieky. U Slovienov, zdá sa, že najvyšším bohom bol Parom - Perun, boh neba a blesku. Jeho meno sa nám podnes zachovalo v prísloviach a v nadávkach, preklínaniach slovenského ľudu. Či mali starí Slovieni aj iných bohov, známych u iných Slovanov - Boga, Svaroga, Beloboga, Dažboga, Triboga, Svätovíta, Volosa, Jasoňa, Vesnu, Ladu a iných alebo aspoň niektorých z nich, neviem naisto povedať. Slávili zimný slnovrat; vtedy chodili na koledy. Po zime pálili alebo hádzali do vody Morenu, symbol smrti. V letnom slnovrate - na Jána, Vajana pálili ohne, preskakovali ich, spievali a tancovali. Iste uctievali býka - tura: ako symbol životnej sily, lebo aj kresťanstvo prevzalo od nich sviatok Turíc. Lesy a vody oživovali víly, škriatkovia, vodníci. Ľudí strašili upíry, vlkolaci. Liečili a veštili bohynky alebo vedmy.
  V 8. storočí sa popri spaľovaní mŕtvych odrazu objavuje aj pochovávanie. V čase panovania Karola Veľkého, roku 785, v susednej Franskej ríši vydali tvrdý príkaz: „Kto spáli telo mŕtveho podľa pohanského zvyku, nech je potrestaný na hrdle.“ Šírilo sa vari aj u Slovienov už v tomto období kresťanstvo? Možno. Aj medzi Avarmi pôsobili vtedy franskí a íroškótski misionári; väčšina z obyvateľstva prijala krst a je si dosť ťažko predstaviť, že by sa: misionári neboli usilovali preniknúť aj do zeme Slovienov na sever od Dunaja. Zdá sa však, že tu ide skôr o udomácňovanie spôsobu pochovávania rozšíreného u Avarov ako vládnucej vrstvy, snahu aj v pohrebnom ríte zdôrazniť rozdiely medzi chudobnými a bohatými, jednoduchými ľuďmi, družinou veľmožmi.
  Už od 17. storočia slovenskí vzdelanci viedli vášnivé učené polemiky o prapôvodnosť, autonómnosť Slovákov. Dokazovali, že Slováci sú praobyvatelia Slovenska a starého Uhorska vôbec. Je a nie je to celkom pravda. Starí Slovieni, keď došli so svojich historických sídel, našli tu ešte zaiste aj zvyšky staršieho obyvateľstva. Inak si ťažko možno predstaviť prevzatie starých, prastarých predslovanských názvov hôr a riek - Tatry, Karpaty, Morava, Dunaj, Váh, Nitra, Ipeľ, Hron, Torysa, Laborec a iné. Po krátkom čase s však toto obyvateľstvo úplne slavizovalo, asimilovalo. A preto možno plne dať za pravdu slovám Samuela Hojča, keď roku 1843 dokazoval právo Slovákov na rodnú zem: „Nazývam ich právo dobre odôvodneným,“ písal, „lebo oni vytrhli krajinu z divého prírodného stavu a premenili ju na úrodnú, zmocnili sa jej vôd, prví rozkyprili pôdu radlicou a potom vybudovali dediny a mestá.“
  Áno, každý kus našej rodnej zeme je skropený potom a krvou generácií a generácií našich predkov!